V driemajúcom semienku je ticho a zima. Ale zdá sa, že SEMIENKO vie čo je život. Vie kto je ONO, a vie že keď je začiatok, tak potom je aj naplnenie.
Kto som ja? Kto by som mohla byť, kým sa môžem stať?????????
Kým učupená čakám so zatvorenými očami a zababušená mrznem, dovtedy sa nič nezmení. Toto ale nie je život. Je potrebné niečo, čo do mňa bodne, čo mnou pohne, zobudí. Musím samú seba zbadať, svoje telo, ducha a dušu.
Život nedovolí, aby moje zamrznuté telo ďalej driemalo.
ŽIVOT NEČAKÁ! PRICHÁDZA! A ja teda SOM, lebo som sa narodila.
HALOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOO KDE SOM? Nikto neodpovedá? TU SOM, TU SOM, UŽ SOM TU, NEVIDÍM, NEPOČUJEM EŠTE ALE VIEM ŽE SOM.
SOM – SOM DȎVOD, PȎVODNÁ ISKRA, kvôli čomu som TU. Je to očarujúci pocit. Zohrieva, iskrí, žiari. Vo mne žiari a stále je žiarivejšie, a stále viac zohrieva, a stále viac, a stále silnejšie pociťujem teplo svojej žiary.
Stále viac pozorujem, čo je to vo mne čo žiari. Snáď hviezdy z neba?
Žiaria vo mne hviezdy Vesmíru. Do vtedy žiaria, do vtedy – do vtedy, kým jej svetlo neprerazí hranice môjho tela. Moje svetlo prežiari hranice vesmíru. Moje svetlo vie kto som.
V SVETLE SVOJHO VEGOMIA UVIDÍM SAMA SEBA
