Keď sa všetko stratí, len to zostalo čo nezhorelo, len to môže byť dobré čo je trvalé, to čo ťa nosí na vlnách lásky. Popol je pozostatok ohňa, zablatená stoka spálených zábran, ktoré nevychladne, preto že, podstata bytia mi stále perlí v žilách. Len žeravie a žeravie, len čaká kým prebieha premena. Ani neviem načo čakám? Raz sa žhavé pocity musia upokojiť, lebo mi rozožerú moju dušu. Pozorujem ako zhasína, nech mu ubúda zo sily odporu, nech sa len unaví, nech …veď potom skončí, potom sa upokojí …ale keď POTOM tak sa to nikdy neskončí, neskončí, neskončí…neskončí, neskončí…a je KONIEC! Nie je nič a nikto, minuli sa burácajúce príležitosti. Len stojím a čakám kedy sa niečo pohne. Práve som v strede ničoho, ale SOM. SOM-PRÍČINOU! Pozerám sa do seba a ticho začína žeravieť. Stále viac žeravie a žeravie, už ma zohrieva plamienok, lieči a odrazu žeravé trblietanie dostane krídla. HORÍM!
V tichu žeravého POPOLA ožili moje horiace krídla.
